Posted on

Keď príroda ukáže, kto je tu pán

Intro: Vedci varovali, že zmeny v prírodných cykloch nebudú postupné, ale nárazové. Nevedeli sa však zhodnúť na čase – kedy sa aktivita človeka prejaví natoľko, že narušenie prírodných systémov planéty bude nezvratné a ani na tom, ako bude vyzerať nová „harmónia”, ktorú si príroda z narušených cyklov vytvorí. Príroda má svoje vlastné zákonitosti, z ktorých mnohé neodhalila ani ľuďom, ktorí jej skúmaniu venovali dlhé roky práce. Preto sa nedalo čakať, že zmeny prídu naraz a budú také ohromné. V priebehu pol roka sa zmenilo všetko, čo ľudia poznali. Koniec zimy bol kruto studený. Jar neprišla, rovno nastúpili letné horúčavy. Potom znovu nasnežilo, aby začiatok letných mesiacov navliekol ľudí späť do kabátov. A do toho silné vetry fúkali bez ohľadu na teplotu vzduchu. Všetko, čo ľudia vedeli o prírode, sa zmenilo. A najviac sa to prejavilo v jednej veci – nevedeli si nič dopestovať a začal hroziť hladomor. V každom kúte sveta.

Praskajúci oheň v krbe bol príjemný zvuk na chladné augustové počasie. Hruda – ako ho známi a kamaráti hanlivo prezývali, no jemu sa to páčilo – sa priblížil k ohňu a nastavil dlane ku sklu na krbe. Sálalo odtiaľ toľko tepla, že za pár minút prehrialo celé uzimené telo. Ešte minulý týždeň boli teploty nad tridsať stupňov, teraz sa znovu enormne ochladilo.

Aspoň som si stihol zaplávať v jazere, pomyslel si Hruda.

Keď sa zohrial, presunul sa za veľký dubový stôl, ktorý kúpil spolu s touto starou chalupou. Mala dobre cez sto rokov, ale jej mohutné steny a trámy spoľahlivo chránili jej obyvateľov pred akýmkoľvek počasím.

Pred sto rokmi si ľudia budovali oveľa menšie okná ako dnes a keď Hruda kúpil chalupu, počúval od každého hosťa vety typu: „Čo si nezväčšíš tie okná. Si tu ako v brlohu, veď už nie je stredovek.” Vtedy ešte nebol, ale teraz sa zdalo, že znovu nastal. Vlastne, ťažko definovať obdobie, ktoré prišlo. V niektorých krajinách zostala demokraticky zvolená vláda, inde monarcha s parlamentom, v ďalších si moc uzurpoval despota, ale najčastejšie si územia na malé časti rozdelili drobné ozbrojené skupiny. Jediné, čo všetkých spájalo, bol hlad. Bol všadeprítomný.

Dopestovať potraviny v tomto extrémnom počasí sa zdalo nemožné.

Ktosi zabúchal na dvere. Hruda otvoril a uvidel svojho kamaráta z detstva. Naposledy ho stretol pred desiatimi rokmi, vtedy mali obaja okolo tridsiatky. „Hruda, vraj si sa úplne zbláznil a ideš utiecť z civilizácie a hrabať sa v hline,” penil vtedy kamarát, riadne potúžený alkoholom v nabitej krčme pri hlasnej hudbe. Kričal preto, aby prehlušil hudbu a tiež preto, aby na seba strhol čo najväčšiu pozornosť.

„Kto normálny odíde z hentakého fajnového fleku, aby sa išiel hrabať v zemi? Takto si ženu nenájdeš. Že, baby?! No povedzte, ktorá z vás by takého chcela,” ukazoval naňho prstom a rovnako spité prísediace so súhlasným odporom točili hlavou, akože určite by ho nechceli.

„Hruda sa zbláznil, úplný magor!”

A teraz tu stál pred dverami storočnej Hrudovej chalupy. Bol strhaný, od posledného stretnutia riadne schudol. Koža na ňom visela, takže priveľmi rýchlo sa z prežraného tela stalo telo vyhladované.

„Čau, Hruda, vraj máš potraviny na predaj,” povedal, hľadiac do zeme.

„Mám. Čo máš na výmenu?”

„Môžem ti zaplatiť, mám ešte eurá.”

„Peniaze sú mi nanič.”

„Ale veď ich ešte niekde akceptujú. Neblbni, som hladný.”

„Počuj, dám ti najesť a keď chceš, naučím ťa, ako si môžeš potraviny sám dopestovať. Nie je to ťažké.”

„Do riti, Hruda! Teba to prírodné mesiášstvo ešte neprešlo? Čo nevidíš, aká je doba?”

„Veď práve. Nebudeš viac musieť zháňať jedlo, budeš mať svoje.”

„Bože, ty si fakt blázon. Neprišiel som sem po ideológie, ale po jedlo. Povedz si cenu a idem preč.”

Hruda mu dal čerstvé tekvice, rajčiny, šalát a dve debničky jabĺk. Malých, trochu kyslých, ale odolných jabĺk. Zobral za to dve stovky eur.

Peniaze už neznamenali nič, ale ešte kolovali v obehu. Dokonca stále existovali niektoré banky, hoci do nich nikto nechodil. Zmeny v prírode však boli také rýchle, že manažmenty bánk a veľkých firiem nevedeli zhodnotiť, či ide o chvíľkové udalosti, alebo trvajúci prelom. A tak pobočky nechávali otvorené, veď človek nikdy nevie…

No Hruda vedel. Vedel, že obdobie prudkých zmien v počasí príde do niekoľkých rokov. Preto sa utiahol na samotu za vidiekom, aby sa naučil potraviny pestovať tak, aby odolali prejavom živlov. Aj sa to naučil.

Polia rozdelil na malé úseky a okolo vybudoval hustú bariéru z rôznych drevín. Na skleníky musel zabudnúť. Jednak na ne nemal zvyšné peniaze, jednak silné vetry, ktoré sa postupne hlásili o slovo, prezrádzali, že im neodolajú ani strechy na domoch, nieto sklené tabličky. Tak aj bolo.

K slabším rastlinám vysádzal silnejšie, zohnal si semená starých odrôd, ktoré ľudia pestovali predtým, než plodiny rozmaznali a oslabili hnojením a automatizáciou. Hruda sa držal zásady, že príroda si poradí, len treba rešpektovať jej pravidlá hry.

„Na úrodnú pôdu vysádzaš dreviny? A v takomto množstve? A ešte aj do oblúkov? Ako sa tam dostaneš s mechanizmami?” Hrudov otec krútil hlavou, keď prvý raz videl plány svojho syna. Patril medzi najväčších farmárov v krajine, jeden z tých, ktorý ako prvý začali pestovať aj odolné, geneticky upravované plodiny.

Hruda vtedy len pokrčil ramenami. Mohol povedať o tom, ako sú rastliny slobodné a rastú, kam chcú, len ich treba usmerniť a dosiahneš z nich maximum. Vedel ale, že debata s jeho otcom nemala zmysel. Načo sa namáhať s vysvetľovaním. Skúšal to už veľa ráz a keď otca dostal do situácie, že nevedel odpovedať, tak to skončilo vždy rovnako: „Čo len ty môžeš vedieť o pestovaní. Ja sa tým živím celý život a už len niečo o tom viem!”

A bolo po debate.

Hruda vyprevadil kamaráta z detstva a vrátil sa k čaju. Dobrý bol. Silný. Domáca medovka. Stačilo si dať dve šálky a človek spal, či už vonku fučalo, snežilo, alebo pálilo slnko.

„Bohvie, ako bude zajtra,” povedal si Hruda, keď sa pozrel von. Stromy sa nahýnali v prudkom vetre, ale vydržali. Podržali sa navzájom. Menšie a silnejšie podržali väčšie a slabšie. Väčšie zas pred prudkými dažďami ochránili menšie. Pekne si pomáhali, kamaráti to boli. Nielen jeden pre druhého, ale aj pre Hrudu.

Stromy považoval za svojich najlepších priateľov. Nerozprával s nimi, len si často posedel v ich blízkosti. Vnímal ich a vedel, že oni vnímajú jeho. Raz to povedal na stretnutí s poľnohospodármi, kde mohol prezentovať svoje idey odolného pestovania rastlín. Následne si vypočul, že toto je odborná, profesionálna debata a s ezoterickými blábolami má ísť inde.

„Keď vytrhnete človeka z prírody, príroda prežije, ale človek nie. Sme rovnakou súčasťou prírodného systému, ako hmyz, hlodavce alebo paprika.”

„Tak si to choď vykladať paprike, bude nemo súhlasiť.”

Veď aj šiel. Otec, ktorý bol tiež vtedy na stretnutí, mu neskôr povedal, že ešte nikdy sa tak zaňho nehanbil ako vtedy. Je vraj hanbou celej farmárskej dynastie.

Znovu ktosi zabúchal na dvere. Žena s dvomi deťmi. Hladná, prosila o jedlo. Nemala nič. Ale vraj vie byť veľmi milá a prítulná, len keď jej dá jedlo pre ňu a pre deti. Dal jej nezištne jedla koľko chcela, a potom ju nechal odísť. Každý sa v kritických časoch živil, ako vedel.

Ešte sa ani nestihol vrátiť k stolu, keď sa ozvalo ďalšie búchanie na dvere. Hruda pre istotu skontroloval zásoby v komore, koľko ešte môže dnes predať. Dokonca aj v tomto divokom počasí sa dalo plánovať. Len bolo potrebné vedieť, ako.

Tvár za dverami bola známa. Tvrdé rysy, len pohľad bol tentoraz akýsi iný. Zmizol z neho hnev, objavil sa strach. A pokora.

„Ahoj, dáme si čaj?”

Otec nezvykol chodiť na čaj.

„Medovkový, poď.”

„Dobre, aspoň sa uvoľníme.”

Chvíľu sedeli len tak potichu, pozerali do ohňa a zohrievali si ruky na teplých šálkach.

„Ako si to mohol predvídať?” otec sa pri tej otázke stále pozeral do ohňa.

„Keď sleduješ prírodu, uvidíš…”

Hruda chcel vyriecť: „…čo ti chce povedať,” ale zháčil sa.

„…kam smeruje. Prirodzená dynamika, ktorá sa dá postrehnúť, ale pri nedostatku údajov ju sotva vypočítaš.”

Hruda zvažoval slová, aby sa do otcových uší dostala len racionálne znejúca rétorika.

Otec prikývol.

„Leto, alebo teda to, čo kedysi bolo letom, sa len končí. A neurodilo sa mi nič. Vôbec nič.”

„Si hladný? Mám dosť jedla, chceš?”

Otec len mávol rukou a pokračoval.

„Boli za mnou ľudia z Genomixu. Korporácie, čo predáva silné, odolné plodiny aj voči veternému počasiu. Vraj, či nechcem nakúpiť a zasiať od nich. Rozmýšľal som nad tým. Ale každý rok chcú za nové semená časť úrody. Tie rastliny sú neplodné, nemôžu sa samé množiť, takže ani semená si svoje nedopestuješ. A musíš ich hnojiť takmer každé dva týždne, aby odolali plesniam z vlhkosti po silných dažďoch. Nemám z toho dobrý pocit.”

Hruda sledoval otca pozerajúceho do ohňa. Chce mu naznačiť to, čo si myslel?

„Chcel som sa spýtať, či ten tvoj spôsob, je možné uplatniť aj na stovkách hektárov.”

Otec sa naňho pozrel: „Si jediný, kto vie v tomto počasí pestovať plodiny. Poďme to robiť vo veľkom. Naučíme to aj ostatných.”

Hruda nevedel, ako reagovať. Po takýchto slovách uznania od svojho otca vždy túžil, ale prestal veriť, že raz prídu.

„Jasné, že sa to dá. Môžeš pestovať na akejkoľvek ploche chceš. Len musíš dodržať pár zásad.”

Otec prikývol, tak Hruda pokračoval: „Ale ľudia sa učiť nebudú. Skúšam to stále. Každý, kto si príde niečo kúpiť, má možnosť dopestovať si aj vlastné potraviny. Nikto nechce.”

Otec teraz pokrútil hlavou.

„Ľudia chcú byť nakŕmení. Ako malé deti, nebudú sa nič nové učiť. Ale poľnohospodári budú počúvať.”

„Už som to skúšal. A nie raz, nebudú.”

„Teraz budú. Nikto nevie, ako pestovať v týchto časoch, ty áno. A potom je tu ešte jedna vec, ktorej sa všetci boja. Nájazdníci.”

Hruda už o nich počul. Ozbrojené bandy, ktoré prídu na pole, do skladov, do domov a zoberú všetko, čo sa zobrať dá. Zásoby, akýkoľvek majetok, ktorý má v týchto časoch zmysel. Ak chcel ozbíjaný prežiť, mal len jednu možnosť – pridať sa k nim, alebo zostať hladný. A bez zásob sa potulovať po krajine. Kradnúť, alebo žobrať.

„Hladní a vystrašení farmári budú počúvať, dohodnem stretnutie. Prídeš?” otec zdvihol pohľad od ohňa a uprene pozrel na syna.

„Prídem.”

Hrudovi sa v tú noc spalo pokojnejšie než obvykle.

Stretnutie s najväčšími pestovateľmi sa konalo o tri dni. Prišla partia arogantných starších mužov. Ešte pred pár mesiacmi boli sebavedomí, teraz, keď sa výnosy z ich polí rovnali takmer nule, sebavedomie nahradila arogancia. Nebolo už o čo oprieť životné skúsenosti, zrazu stratili zmysel, ale o niečo bolo potrebné oprieť vlastnú osobnosť. Nádej tiež veľmi nemali, keďže celé svoje jestvovanie definovali cez to, čo vedeli robiť na poli. Jediné, čo ich osobnosť držalo predtým, aby sa rozložila, bola arogancia. Stretli sa na otcovej farme, v miestnosti, ktorá susedila s vínnou pivnicou a bola uspôsobená na firemné akcie spojené s ochutnávkou vína. V pohode sa do nej zmestila aj stovka ľudí.

„No čo, mladý, na čo si zas prišiel,” zasmial sa bradatý farmár. Kedysi býval často v médiách. Dokázal na pestovaní ovocia a zeleniny zarobiť ohromné peniaze, ale nie preto bol centrom pozornosti. Jeho plodiny pravidelne prekračovali povolené normy pesticídov, ale keďže bol výborný rečník, vedel si to obhájiť a ľudia mu to zobrali. Kupovali si otravu, ktorá vyzerala parádne. Aj v dnešných časoch vedel dopestovať určité množstvo zeleniny, ale len preto, že veľmi rýchlo pochopil, odkiaľ fúka vietor doby a začal vysádzať geneticky modifikované plodiny, schopné odolať silným vetrom a návalovým dažďom. Jeho portfólio pestovania sa však zúžilo na rajčiny, kukuricu a zopár druhov koreňovej zeleniny. Predával ju sedem ráz drahšie ako Hruda. Ale ľudia mu to kupovali. Poznali ho z médií, jeho históriu brali ako záruku akejsi podivnej istoty starých časov, v ktorých veci neboli také nejasné a nepredvídateľné ako dnes. Bradáč ľuďom predával predražený hnus a oni sa z toho ešte tešili.

Hrudov otec sa na bradatého farmára prísne pozrel. Poznali sa dlhé roky a vzájomne sa rešpektovali, hoci o nejakej úcte, či dokonca priateľstve sa hovoriť nedalo.

„Pozrite,” začal Hruda pomalým, hlboko posadeným hlasom. Zvažoval slová, vedel, že bude mať len jednu šancu presvedčiť farmárov, ktorí by ešte stále dokázali vysadiť plodiny na obrovskej ploche a nasýtiť ľudí z krajiny.

„Som dnes jediný, kto dokáže za podmienok tohto bláznivého počasia produkovať plodiny vo veľkom nielen pre seba, ale aj na predaj. Viem, ako vysádzať a chcem sa s vami o to podeliť, nech môžeme nasýtiť ľudí.”

„Počuj, mladý, nie si ti náhodou komunista! Veď tí sa nám tu sem zas tlačia, do krajov už prenikajú. Vraj nájazdníci konajú pod ich vedením. Tieto tvoje komunistické idey sa mi nejako neľúbia, vôbec sa mi neľúbia,” rozohnil sa farmár v čiernej košeli. Hruda ho nepoznal.

„Sklapni, Lájoš! Tá tvoja ruská paranoja ťa stále drží?” zakričal naňho Hrudov otec.

„Počkaj, počkaj, to čo Lájoš hovorí je pravda. Rusov je tu plno,” pridal sa bradáč. Farmári súhlasne zašumeli.

„Nie som komunista. Chcem nasýtiť ľudí a zarobiť na tom. Čo je na tom komunistické? Veď to robíte aj vy celý život, len teraz sa zmenili podmienky a ja viem, ako sa s nimi vysporiadať, aby sa dalo pestovať vo veľkom ďalej,” zakričal na zašumený dav Hruda.

Dav stíchol a naplnili ho prikyvujúce hlavy. Otec posunkom naznačil synovi, aby pokračoval.

„Ak sa spojíme, rozdelíme si plodiny podľa regiónu, kde hospodárime. Naučím vás, ako ich vysádzať a s čím ich kombinovať. Úrody bude znovu veľa,” gestikuloval Hruda rukami.

„To sme už počuli. Minule si nám tu rozprával, ako treba na úrodné role vysádzať ihličnany, že budú chrániť papriku,” bradáč zvyšoval hlas a získaval si pozornosť ostatných. Vedel to bravúrne.

„Prečo tu máme robiť bláznivé experimenty, keď sú druhy plodín, ktoré vydržia? Vysadíme upravené plodiny, pekne vedecky zaručené výnosy a nemusíme tu robiť nejaké filozofické pokusy, ktoré, bohvie, či fungujú a ako dlho.”

Bradáč si získal dav.

„Ale veď to nie sú experimenty! Geneticky upravené plodiny musíte každý rok kupovať, ja vám vravím, že ešte vyššiu výnosnosť dosiahnete, ak bu…”

„Ja mám tohto debila dosť!” bradáč sa postavil, „idem preč, viem, čo mám robiť. Chuj jeden!”

Hruda sa nevzdával: „Takto viete pestovať len do desať plodín!” kričal na šumiaci dav starých farmárov. „Ja vás naučím sadiť väčšinu z toho, čo ste roky pestovali, ale v nových podmienkach,” prekrikoval chlapov s buchotajúcimi stoličkami.

Odišli všetci, zostal sedieť len zadumaný Lájoš.

„Vieš,” povedal zamyslene Hrudovi, „mne to zmysel dáva. Ale fakt nemám istotu, že nie si komunista. S takými sme ja aj moja rodina zažili už veľa svinstva. Kým nebudem mať istotu, nechcem s tebou mať nič spoločné.”

Lájoš sa postavil a odišiel.

V miestnosti zostalo ticho.

„Aspoň sme to skúsili,” povedal otec Hrudovi. Vyslovil to, akoby mu padol plán A a bolo treba prejsť na plán B.

„Ty sa ku mne pridáš, nie?” pozrel syn na otca, dúfajúc, že bude počuť áno.

„Mám stovky hektárov, ty pár desiatok. Bude sa nám dariť, začneme predávať, ale nenasýtime ani dva kraje. Ľudia budú hladní, vyplienia nás a budeme radi, ak prežijeme.”

Hruda nechcel veriť tomu, čo počul. Jeho otec sa vzdáva? Čo chce teda robiť? Nestihol sa ho na to spýtať. Otec sa naňho pozrel, chytil ho za rameno a povedal: „Poď hore do domu, dáme ešte jedno stretnutie.”

Prešli po širokom schodisku von do ostrého vetra. Pršalo a fúkal taký vietor, že sa museli nakloniť dopredu, aby nespadli. K domu, k veľkej starej farme, ktorá prešla rukami najlepších architektov, to bolo necelých päťdesiat metrov, ale trvalo im niekoľko minúť, kým sa tam cez silný vietor prebili. Dnes fúkalo obzvlášť silno.

Keď vošli do domu, otec zamieril do pracovne. Horel tam oheň a mihali sa tiene. Hruda toto miesto zbožňoval od detstva. Najmä pre množstvo kníh na mohutných dubových policiach a hrubý koberec, na ktorom sa ako dieťa rád vyvaľoval a sledoval otca, ako kreslí na veľké výkresy plány výsadby, alebo číta jednu z mnohých hrubých kníh. Málokedy sa s ním hral, ale často boli spolu.

V pracovni sedel chlap v čiernom koženom kabáte. Mal nakrátko ostrihané vlasy, bol dokonale oholený a mal oči, z ktorých nešlo nič dobré. Prešpikoval Hrudu pohľadom, ktorý by ho bol odzbrojil a znemožnil by mu siahnuť po zbrani, ak by náhodou nejakú mal.

Otec kývol chlapíkovi na pozdrav, sadol si do kresla a nalial si z fľaše whiskey do pohára. Neznámy už pri ohni popíjal. Otec ukázal na fľašu a posunkom sa syna spýtal, či si dá. Zakrútil hlavou a prisadol si k mužom.

„Ako to dopadlo?” spýtal sa neznámy otca pokojným hlasom. Nemal v ňom žiadnu emóciu, Hruda nedokázal vôbec odhadnúť, čo od tohto človeka môže čakať.

„Tak ako si predpokladal. Nepočúvali a odišli,” odpovedal otec.

Muž prikývol. Chvíľu sedeli potichu. Potom otec ukázal na muža a prihovoril sa synovi: „Toto je kapitán Markoff. Zoznámili nás spoloční priatelia. Markoff prišiel, pretože potrebuje stabilizovať krajinu a základom toho je nasýtiť ľudí. Odobril mi nápad skúsiť prehovoriť farmárov, ale predpokladal, ako to dopadne.”

„Si jediný, kto vie pestovať stabilné množstvo potravín v týchto časoch a v týchto končinách,” Markoff pozeral Hrudovi priamo do očí, „potrebujeme nasýtiť ľudí.”

„Čoho ste kapitán?” vyzvedal Hruda. Chcel vedieť, kto je muž, ktorý sa pohodlne rozvaľuje v pracovni jeho otca.

„Kapitán vojenskej rozviedky.”

„Čo má armáda s plodinami?”

„Armáda už neexistuje tak, ako ju poznáš. Zostalo len zopár ľudí, ktorí prisahali ochrániť územie krajín, pre ktoré kedysi pracovali. Ochrániť ho od anarchie. Musíme zachovať systém, jasné pravidlá hry a obrániť ľudí pred gaunermi. Základom dôvery ľudí a existencie systému je neexistencia hladu.”

Hruda pochopil.

„S otcom ale nemáme dostatok pôdy…”

Otec pri tejto synovej poznámke prikývol a sklonil hlavu. Niečoho sa obával.

„Pôdy je toľko, koľko len chceme,” povedal Markoff.

„Ako to myslíte?”

„Žiadne vlastníctvo už neexistuje. Štáty nefungujú, už len v hlavách ľudí zostala nejaká legenda o štátoch, vládach a parlamentoch, ktoré tu boli pred pár mesiacmi. V skutočnosti už vlády nemajú žiadnu moc. Armáda a polícia sa rozštiepili, veľa ľudí odišlo k rodinám, ďalší vytvorili vlastné spolky, mnohí sa pridali k nájazdníkom. Všetci vospolok búrajú systém. Ja a ľudia, s ktorými spolupracujem po celom kontinente, sa snažíme systém obnoviť. Veríme, že len tak ľudstvo nezdivie a civilizácia v nejakej rozumnej miere prežije.”

Hrudovi to dávalo zmysel.

„Ale ako prehovoríte farmárov, aby nám dali svoju pôdu?” nechápal stále Hruda.

„Práve sme sa ich pokúsili prehovoriť. Povedali nie. Reálne nevedia nič dopestovať. Všetko zničia vetry alebo plesne od nadmernej vlhkosti. Budeš s otcom pestovať na všetkej pôde, ktorú obsadíme.”

Hruda hlasným dýchaním utišoval rozbúšené srdce.

„Akože obsadíme? Myslíte, že sa jej akože zmocníme násilím? Od ľudí s ktorými spolupracujeme? Od iných farmárov?”

Na jednej strane ho tešilo, že by mohol vo veľkom ukázať, čo vie. Ale nebolo to zadarmo. Ale za akú cenu? Dušou slobodný a čestný človek sa mal stať gaunerom pre akési vyššie dobro – vziať pôdu ľuďom, ktorí ju často dedili po generácie.

„Hruda, tak ako už neexistujú štáty, neexistuje ani súkromné vlastníctvo. Ak dnes nezískame pôdu my, zajtra ju znivočia nájazdníci a s nimi budú aj farmári radi, ak vôbec prežijú. A o rok, presnejšie o jedenásť mesiacov, keď sa minú všetky zásoby potravín, vypukne hladomor. Máme jedenásť mesiacov. To je dosť času na to, aby ľudia neprepadli hladu a nezačali jesť jeden druhého.”

Keď to Markoff vyslovoval, neváhal, nepochyboval, hlas sa mu nepohol. V jednom monotónnom bloku Hrudovi naznačil, ako budú vyzerať nasledujúce mesiace života v celej Európe.

Chvíľu boli všetci ticho. Markoff sledoval raz otca, raz syna. Ako prvý prehovoril otec.

„Vedel som o tomto pláne, Dávid,” oslovil syna menom, „veľa, naozaj veľa som o tom rozmýšľal. Myslím si, že iná možnosť, ako dať ľuďom najesť a zároveň uchovať aký-taký systém, nie je.”

„A prečo to nenechať na voľný vývoj? Systém úplne padne, nájazdníci všetko zničia, potom ľudia zostanú hladní, tak budú musieť spolupracovať a začať hľadať cesty, ako pestovať plodiny,” rozmýšľal Hruda nahlas.

„Dovtedy,” opäť zaznel monotónny hlas kapitána Markoffa, „zomrú desaťtisíce ľudí. Od hladu, chorôb, pri potýčkach s nájazdníkmi alebo medzi sebou navzájom. Civilizácia sa zastaví, aby sa o pár rokov pohla o malý krok dopredu. Bohvie, čo bude potom. Ja ti ponúkam plán, ako tomuto všetkému predísť. Dať ľuďom najesť a udržať systém, ktorý im dovolí žiť s nádejou viac než len aktuálneho dňa.”

Hruda zvažoval.

„Čo by ste chceli odo mňa?”

„Urobíš plán pestovania pre oblasti, ktoré ti vyznačíme na mape. Na najbližších dvadsať rokov. S otcom to zrealizujete, dostanete ľudí, koľko chcete.”

„Čo s nájazdníkmi? Tak veľké územie…”

„Ochránime ho,” uistil ho Markoff, „malé jednotky našich bojovníkov sú už rozmiestnené po krajine. Nájazdníkov monitorujeme. Gaunerské skupiny zničíme hneď, ako to bude možné. Zúfalcom dáme prácu, znovu dostanú zmysel života, nejakú istotu, že môžu pracovať a nebudú hladní. Poriadok nastolíme rýchlo. Iné armády nás zatiaľ nezaujímajú. Majú rovnaké problémy, ako sú u nás, dnes nikto nemyslí na strategické dobíjanie iných území. Treba zastabilizovať tie vlastné.”

Hruda ešte chvíľu premýšľal, ale už tušil, ako sa rozhodne. Z nadšeného ekofarmára sa mal stať spolutvorca vojenskej stratégie na zabratie krajiny. A najhoršie na tom bolo, že jeho vlastnej.

Odkedy počasie začalo preberať od ľudí vládu nad planétou, komunikácia na diaľku sa skomplikovala. Mobilné telefóny v podstate ľudia prestali používať, pretože väčšinu mobilných staníc, ktoré šírili signál, pozhadzoval extrémne silný vietor, podmyli prietrže, alebo jednoducho zničili nájazdníci. Rozhlasové vysielanie utrpelo najmä tým, že elektrické vedenia šli k zemi ako prvé a pracovné čaty rozvodných závodov ich najskôr opravovať nestíhali, neskôr si už netrúfali. Bezpečnosť v krajine vlastne neexistovala. Malé lokality si dokázali ustrážiť akú-takú mieru stability. Išlo zväčša o mestá a dediny chránené horami, jazerami alebo riekami, takže prístupové cesty bolo pomerne jednoduché zatarasiť a uchrániť pred prišelcami. To však neznamenalo, že v meste automaticky nastal pohodový život. Mestá odstrihnuté od sveta začali ako prví „zachraňovať” tí, ktorých by ešte pred pár mesiacmi označili za gangstrov, výtržníkov, politických extrémistov, hulvátov alebo jednoducho bitkárov.

Len jedno krajské mesto si dokázalo udržať mieru civilizovanosti. Vlastne si ju kúpili. Dočasne. Išlo o mesto, kde mali dva veľké nákupné reťazce centrálne sklady. Potom, čo príroda prevzala kontrolu, sklady odolali nájazdníkom a miestni začali tovar organizovane vymieňať. Razom sa stali hlavnou obchodnou tepnou, a tým sa vlastne zachránili. Pokiaľ zásoby vydržali, boli v bezpečí. Výmenný kurz závisel od charakteru kupujúceho a predávajúceho.

Peniaze mali hodnotu len vtedy, ak ste obchodovali v hlavnom meste s niektorým z vládnych úradov. Vláda stále držala oficiálne hotovostný styk, hoci ju už nemal kto podržať. Mala však čo ponúknuť – strategické zásoby, zbrane, všelijaké zručné vecičky, ktoré sa našli v armádnych, policajných, hasičských či iných priestoroch. Fungovalo to asi takto: Potrebovali ste napríklad pevný vojenský stan. Stál dvetisíc eur. Ak ste peniaze neukradli, alebo nenašli vo vyrabovaných obchodoch, museli ste ich za niečo získať. Bol to vlastne rovnaký výmenný obchod, len na jednej strane bol tovar alebo služba, na druhej farebné papieriky, ktoré boli kedysi platidlom. Ak ste sa pridali k nájazdníkom, vedeli ste si ukradnúť dosť jedla a zásob na to, aby ste ho na niektorom z obchodných uzlov vymenili za hotovosť. S hotovosťou ste prišli do mesta a tam si kúpili vojenský stan. Ten ste potom predali ďalej, alebo použili.

Kapitán Markoff videl aktuálnu situáciu len ako začiatok oveľa horších pomerov, ktoré by nastali potom, ak by sa minuli zásoby potravín. Preto sa rád pridal ku skupine vojenských a bezpečnostných špecialistov, ktorí sa koordinovane, po celom starom kontinente snažili nastoliť civilizáciu pripomínajúci systém. Do svojich radov brali vojenských aj civilných špecialistov, ktorí museli prejsť rôznymi druhmi testov, o ktorých často ani nevedeli.

Začínalo to tak, že sa človek prihlásil, alebo si ho našli. Potom sa musel bez zbraní ubrániť dvom útočníkom. Ak to zvládol, musel zdolať troch. Potom štyroch a pridávali mu, až kým ho neporazili. Do záznamov zapísali, kde skončil. Málokto prešiel cez päťku. Každého napokon poslali preč so slovami, že to nezvládol. Tých schopných však sledovali najbližší týždeň a pripravovali im zinscenované skúšky testujúce nielen ich schopnosť prežiť, ale aj charakter.

Adept na účasť v špeciálnych jednotkách uvidel napríklad na ceste po vidieku, ako partia gaunerov ide znásilniť ženu. Priemerne šiesti z desiatich adeptov takúto situáciu ignorovali. Dvaja z desiatich sa k znásilneniu pridali. Ďalší zasiahol, ale situáciu nezvládol a ak ho nezabili, podarilo sa mu utiecť. Len jeden z desiatich znásilneniu reálne dokázal zabrániť. Čakali ho však ďalšie podobné skúšky.

Kapitán Markoff si spomínal, že kým ho prijali k elitným bojovníkom, prešiel piatimi takýmito skúškami, o ktorých sa až neskôr dozvedel, že nešlo o náhodné udalosti. Na jednu si spomínal obzvlášť ťažko. Neskôr sa dozvedel, že sa nazývala „Testovanie tieňov”.

Markoff mal problém s uzavretými priestormi a hmyzom hocijakého druhu. Testovací tím mu do polievky v krčme pridal nejaké uspávadlo. Markoff sa prebudil v tme a len opatrne sa pohybujúcimi nohami a rukami zistil, že je v malom priestore, plnom niečoho mäkkého a chrupkavého. Kričal, snažil sa postaviť, metal sa, ale panika mu situáciu nevyriešila. Po dlhých minútach utrpenia mu krv tiekla z čela aj pästí snažiacich sa preraziť uzavretý priestor. Keď sa unavil a dokázal ako-tak racionálne uvažovať, spomenul si na malú baterku, ktorú vždy nosil vo vnútornom vrecku na bunde. Siahol po nej. Bola na svojom mieste.

Keď svetlo zaplnilo celý priestor, ľutoval, že baterku nestratil. Z tvarov priestoru pochopil, že je v truhle. Ale nie to ho desilo. V tej truhle nebol sám. Po stenách, dne, po jeho nohách aj tele sa plazili desiatky chrobákov rôzneho druhu. Behali pomaly aj rýchlo, preliezali jeden druhého, liezli pod oblečenie aj do telesných otvorov. Panika sa vrátila.

Markoff sa nevedel postaviť, tak len rukami a nohami trieskal okolo seba, zabíjal chrobáky, ale zvuky roztrieštených hmyzích schránok len stupňovali atmosféru prichádzajúceho šialenstva. Markoff mlátil okolo seba dovtedy, kým neupadol do bezvedomia. Nevedel, ako dlho bol mimo, ale prebral sa na pohyb veľkého chrobáka, ktorý sa mu snažil dostať do zakrvavenej nosnej dierky. Vtedy sa v ňom čosi zlomilo. Poddal sa strachu. Uvoľnil sa. Prestal s ním bojovať a nechal chrobáky a priestor, nech si s ním robia, čo chcú.

Čoskoro si uvedomil, že má pokojný dych a vie uvažovať. Znovu zapol baterku. Kúsok po kúsku si prezeral časti truhly, až kým nenarazil na malú bielu hadičku v rohu, cez ktorú prúdil čerstvý vzduch. Hneď vedľa uvidel čiernu hadičku so skleneným vrchom. Poznal ju dobre, často tieto prenosné kamery inštaloval. Vtedy pochopil, že toto nie je smrť, toto je hra. Vypol baterku a čakal. O pár minút ho vytiahli a navrhli mu pripojiť sa k elitným jednotkám, ktoré sa snažili stabilizovať územie starého kontinentu.

Stabilizačné jednotky, ako sa oddiely, ku ktorým Markoff patril, nazývali, si za pár mesiacov dokázali vybudovať tímy niekoľkých stoviek bojovníkov s ušľachtilými charakterovými vlastnosťami. Centrálne velenie – ktoré sa neustále presúvalo po kontinente a koordinovalo sa výhradne cez zabezpečené internetové pripojenia fungujúce na optických kábloch zakopaných v zemi, si rozdelilo Európu na malé územia, na ktorých mohla v priebehu jedného dňa zasiahnuť stovka bojovníkov.

Keďže zatiaľ chceli zostať v ústraní, koordinované akcie si skúšali len pri potláčaní výnimočne nebezpečných bánd nájazdníkov. Pri jednej takejto akcii zabili všetkých tristo ľudí, ktorí bandu, prezývanú Domobrana, tvorili. Išlo zväčša o niekdajších kriminálnikov, vrahov, extrémistov a rôznych podivínov, ktorí vynikali agresivitou a zúrivosťou, ale zďaleka nie až tak systematickým tréningom a bojovou koordináciou. Na zlikvidovanie troch stoviek nájazdníkov stačilo sedemdesiat bojovníkov stabilizačných jednotiek. Keďže strelivo bolo vzácne, zabíjali ich najmä chladnými zbraňami. Väčšina konfliktov v tejto dobe sa končila v boji bez strelných zbraní. Akoby sa ľudia za storočia civilizovanosti snažili dosýtiť krvou pretekajúcou pomedzi prsty.

Hruda sa mal s Markoffom a otcom stretnúť týždeň po ich prvom stretnutí. Kapitán mu dal aktualizovanú mapu územia, ktoré potreboval stabilizovať. Nešlo o celý štát, niektoré časti v mape patrili pod iné velenie stabilizačných jednotiek. Hruda dostal za úlohu vypracovať tri druhy plánov – vyčleniť územia, ktoré mohli okamžite zásobovať ľudí potravinami. Potom mal označiť regióny, ktoré do dvoch rokov vedeli zabezpečiť požadované množstvo úrody. A napokon mal na jednotlivých územiach nakresliť dynamiku pestovania plodín s prihliadnutím na extrémne zhoršenie poveternostných podmienok. Hruda to mal hotové za dva dni.

Úlohou otca bolo vyhotoviť plán, ako zohnať minimálne množstvo ľudí potrebné na splnenie Hrudových výpočtov a tiež napísať stratégiu na ich udržanie. S poľnohospodárskymi mechanizmami sa nerátalo. Markoff mal potom na základe podkladov od Hrudu a jeho otca vytvoriť projekt na dlhodobé bezpečnostné stabilizovanie lokalít poľnohospodárskou produkciou.

Keď Hruda s otcom urobili svoj diel práce, Markoff sa im poďakoval a tri mesiace o ňom nepočuli. Niektoré časti internetovej siete boli stále funkčné, otec aj Hruda mali domáce naftové generátory, tak občas čítali, čo ľudia o aktuálnych udalostiach vo svete píšu. Takto sa dozvedeli, že väčšinu európskeho územia obsadili stabilizačné jednotky, ktoré tvrdo potláčajú akýkoľvek odpor. Obsadili všetky centrálne sklady, potraviny začali rozdeľovať na prídel a zaviedli označovanie obyvateľov atramentom, ktorý sa nedal umyť niekoľko dní. Takto mali vojaci prehľad, kto potreboval jedlo a kto s ním chcel obchodovať. Násilné reakcie voči iným obyvateľom aj voči vojakom sa tvrdo potláčali a každý výtržník dostal tetovanie s dohodnutým symbolom. Ak sa takto tetovaný o násilnosť pokúsil znovu, zabili ho.

Drsné praktiky si ľudia po čase začali pochvaľovať. Boli najedení, nebáli sa vyjsť na ulicu a po mesiacoch neistoty sa znovu začali rozvíjať remeslá.

Hruda sa pozrel na ďalšiu skupinu ľudí, ktorým mal rozprávať o pestovaní v extrémnych podmienkach. Tentoraz nevidel žiadneho zo známych farmárov, boli to ľudia, ktorým stačilo vysvetliť základy, aby vedeli, čo robiť na farmách. Hruda po dohode s Markoffom takéto stretnutia robil pravidelne, po celej krajine. Vždy na farme, ktorú bolo treba vybudovať, alebo posunúť do ďalšej etapy pestovania.

Keď bol Hrudov otec Markoffom poverený zabezpečiť ľudí, ktorí by pracovali na farme, urobil to šikovne. Obehol, tentoraz osobne, najväčších farmárov, ktorí odišli zo stretnutia s jeho synom. Povedal im na rovinu, čo sa chystá.

„Alebo sprístupníte svoju pôdu na udržateľné pestovanie, alebo vás z nej vojaci vyženú preč.” Zabralo to. Stačí farmárovi povedať, že príde o pôdu a prispôsobí sa. Generáciami upevňovaný vzťah človeka a pôdy sa nedá pretnúť ani silou vlastného ega, ktorá bránila farmárom nasledovať funkčné rady od Hrudu.

Farmári mali ľudí, mali pôdu, takže v priebehu pár dní sa podarilo zorganizovať sieť, ktorá mohla zabezpečiť pod jednotným vedením jedlo pre ľudí. Starí farmári sa znovu stali hrdinami svojho kraja. Znovu dokázali pestovať plodiny a ostatným s hrdosťou vysvetľovali princípy, ktoré ich naučil Hruda, akoby sa dedili po generácie.

Keď sa Hruda išiel prihovoriť ďalšej skupine ľudí, na poslednú chvíľu ho zbadal. Kamaráta z detstva, ktorý si pred pár mesiacmi od neho prišiel kúpiť potraviny. Teraz sa chcel učiť. Kamarát na Hrudu žmurkol, ukázal papier s ceruzkou na znak toho, že sa teší, čo všetko sa dozvie.

Daj ľuďom slobodu a zničia ťa. Nastav im mantinely a dostaneš z nich maximum. Presne ako rastliny, pomyslel si Hruda a začal prednášať.

Čítate ukážku z poviedkovej knihy „Aj toto sa môže stať“.
Knihu si môžete kúpiť aj ako e-knihu priamo u vydavateľa: